Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
scheitere
du
scheiterst
er/sie/es
scheitere
wir
scheitern
ihr
scheitert
sie/Sie
scheitern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei gescheitert
du
seiest gescheitert; seist gescheitert
er/sie/es
sei gescheitert
wir
seien gescheitert
ihr
seiet gescheitert
sie/Sie
seien gescheitert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde scheitern
du
werdest scheitern
er/sie/es
werde scheitern
wir
werden scheitern
ihr
werdet scheitern
sie/Sie
werden scheitern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gescheitert sein
du
werdest gescheitert sein
er/sie/es
werde gescheitert sein
wir
werden gescheitert sein
ihr
werdet gescheitert sein
sie/Sie
werden gescheitert sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
scheiterte
du
scheitertest
er/sie/es
scheiterte
wir
scheiterten
ihr
scheitertet
sie/Sie
scheiterten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre gescheitert
du
wärest gescheitert
er/sie/es
wäre gescheitert
wir
wären gescheitert
ihr
wäret gescheitert
sie/Sie
wären gescheitert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde scheitern
du
würdest scheitern
er/sie/es
würde scheitern
wir
würden scheitern
ihr
würdet scheitern
sie/Sie
würden scheitern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gescheitert sein
du
würdest gescheitert sein
er/sie/es
würde gescheitert sein
wir
würden gescheitert sein
ihr
würdet gescheitert sein
sie/Sie
würden gescheitert sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [scheitern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
