Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schicke
du
schickest
er/sie/es
schicke
wir
schicken
ihr
schicket
sie/Sie
schicken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschickt
du
habest geschickt
er/sie/es
habe geschickt
wir
haben geschickt
ihr
habet geschickt
sie/Sie
haben geschickt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schicken
du
werdest schicken
er/sie/es
werde schicken
wir
werden schicken
ihr
werdet schicken
sie/Sie
werden schicken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschickt haben
du
werdest geschickt haben
er/sie/es
werde geschickt haben
wir
werden geschickt haben
ihr
werdet geschickt haben
sie/Sie
werden geschickt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schickte
du
schicktest
er/sie/es
schickte
wir
schickten
ihr
schicktet
sie/Sie
schickten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschickt
du
hättest geschickt
er/sie/es
hätte geschickt
wir
hätten geschickt
ihr
hättet geschickt
sie/Sie
hätten geschickt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schicken
du
würdest schicken
er/sie/es
würde schicken
wir
würden schicken
ihr
würdet schicken
sie/Sie
würden schicken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschickt haben
du
würdest geschickt haben
er/sie/es
würde geschickt haben
wir
würden geschickt haben
ihr
würdet geschickt haben
sie/Sie
würden geschickt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schicken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
