Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schiebe
du
schiebest
er/sie/es
schiebe
wir
schieben
ihr
schiebet
sie/Sie
schieben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschoben
du
habest geschoben
er/sie/es
habe geschoben
wir
haben geschoben
ihr
habet geschoben
sie/Sie
haben geschoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schieben
du
werdest schieben
er/sie/es
werde schieben
wir
werden schieben
ihr
werdet schieben
sie/Sie
werden schieben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschoben haben
du
werdest geschoben haben
er/sie/es
werde geschoben haben
wir
werden geschoben haben
ihr
werdet geschoben haben
sie/Sie
werden geschoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schöbe
du
schöbest; schöbst
er/sie/es
schöbe
wir
schöben
ihr
schöbet; schöbt
sie/Sie
schöben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschoben
du
hättest geschoben
er/sie/es
hätte geschoben
wir
hätten geschoben
ihr
hättet geschoben
sie/Sie
hätten geschoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schieben
du
würdest schieben
er/sie/es
würde schieben
wir
würden schieben
ihr
würdet schieben
sie/Sie
würden schieben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschoben haben
du
würdest geschoben haben
er/sie/es
würde geschoben haben
wir
würden geschoben haben
ihr
würdet geschoben haben
sie/Sie
würden geschoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schieben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
