Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schleiche
du
schleichest
er/sie/es
schleiche
wir
schleichen
ihr
schleichet
sie/Sie
schleichen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei geschlichen
du
seiest geschlichen; seist geschlichen
er/sie/es
sei geschlichen
wir
seien geschlichen
ihr
seiet geschlichen
sie/Sie
seien geschlichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schleichen
du
werdest schleichen
er/sie/es
werde schleichen
wir
werden schleichen
ihr
werdet schleichen
sie/Sie
werden schleichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschlichen sein
du
werdest geschlichen sein
er/sie/es
werde geschlichen sein
wir
werden geschlichen sein
ihr
werdet geschlichen sein
sie/Sie
werden geschlichen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schliche
du
schlichest
er/sie/es
schliche
wir
schlichen
ihr
schlichet
sie/Sie
schlichen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre geschlichen
du
wärest geschlichen
er/sie/es
wäre geschlichen
wir
wären geschlichen
ihr
wäret geschlichen
sie/Sie
wären geschlichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schleichen
du
würdest schleichen
er/sie/es
würde schleichen
wir
würden schleichen
ihr
würdet schleichen
sie/Sie
würden schleichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschlichen sein
du
würdest geschlichen sein
er/sie/es
würde geschlichen sein
wir
würden geschlichen sein
ihr
würdet geschlichen sein
sie/Sie
würden geschlichen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schleichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
