Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schultere
du
schulterst
er/sie/es
schultere
wir
schultern
ihr
schultert
sie/Sie
schultern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschultert
du
habest geschultert
er/sie/es
habe geschultert
wir
haben geschultert
ihr
habet geschultert
sie/Sie
haben geschultert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schultern
du
werdest schultern
er/sie/es
werde schultern
wir
werden schultern
ihr
werdet schultern
sie/Sie
werden schultern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschultert haben
du
werdest geschultert haben
er/sie/es
werde geschultert haben
wir
werden geschultert haben
ihr
werdet geschultert haben
sie/Sie
werden geschultert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schulterte
du
schultertest
er/sie/es
schulterte
wir
schulterten
ihr
schultertet
sie/Sie
schulterten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschultert
du
hättest geschultert
er/sie/es
hätte geschultert
wir
hätten geschultert
ihr
hättet geschultert
sie/Sie
hätten geschultert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schultern
du
würdest schultern
er/sie/es
würde schultern
wir
würden schultern
ihr
würdet schultern
sie/Sie
würden schultern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschultert haben
du
würdest geschultert haben
er/sie/es
würde geschultert haben
wir
würden geschultert haben
ihr
würdet geschultert haben
sie/Sie
würden geschultert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schultern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
