Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schüttle; schüttele
du
schüttelst
er/sie/es
schüttle; schüttele
wir
schütteln
ihr
schüttelt
sie/Sie
schütteln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschüttelt
du
habest geschüttelt
er/sie/es
habe geschüttelt
wir
haben geschüttelt
ihr
habet geschüttelt
sie/Sie
haben geschüttelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schütteln
du
werdest schütteln
er/sie/es
werde schütteln
wir
werden schütteln
ihr
werdet schütteln
sie/Sie
werden schütteln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschüttelt haben
du
werdest geschüttelt haben
er/sie/es
werde geschüttelt haben
wir
werden geschüttelt haben
ihr
werdet geschüttelt haben
sie/Sie
werden geschüttelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schüttelte
du
schütteltest
er/sie/es
schüttelte
wir
schüttelten
ihr
schütteltet
sie/Sie
schüttelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschüttelt
du
hättest geschüttelt
er/sie/es
hätte geschüttelt
wir
hätten geschüttelt
ihr
hättet geschüttelt
sie/Sie
hätten geschüttelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schütteln
du
würdest schütteln
er/sie/es
würde schütteln
wir
würden schütteln
ihr
würdet schütteln
sie/Sie
würden schütteln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschüttelt haben
du
würdest geschüttelt haben
er/sie/es
würde geschüttelt haben
wir
würden geschüttelt haben
ihr
würdet geschüttelt haben
sie/Sie
würden geschüttelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schütteln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
