Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schwefeln
du
schwefelst
er/sie/es
schwefeln
wir
schwefeln
ihr
schwefelt
sie/Sie
schwefeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschwefelt
du
habest geschwefelt
er/sie/es
habe geschwefelt
wir
haben geschwefelt
ihr
habet geschwefelt
sie/Sie
haben geschwefelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schwefeln
du
werdest schwefeln
er/sie/es
werde schwefeln
wir
werden schwefeln
ihr
werdet schwefeln
sie/Sie
werden schwefeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschwefelt haben
du
werdest geschwefelt haben
er/sie/es
werde geschwefelt haben
wir
werden geschwefelt haben
ihr
werdet geschwefelt haben
sie/Sie
werden geschwefelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwefelte
du
schwefeltest
er/sie/es
schwefelte
wir
schwefelten
ihr
schwefeltet
sie/Sie
schwefelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschwefelt
du
hättest geschwefelt
er/sie/es
hätte geschwefelt
wir
hätten geschwefelt
ihr
hättet geschwefelt
sie/Sie
hätten geschwefelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schwefeln
du
würdest schwefeln
er/sie/es
würde schwefeln
wir
würden schwefeln
ihr
würdet schwefeln
sie/Sie
würden schwefeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschwefelt haben
du
würdest geschwefelt haben
er/sie/es
würde geschwefelt haben
wir
würden geschwefelt haben
ihr
würdet geschwefelt haben
sie/Sie
würden geschwefelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schwefeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
