Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe sicher
du
gehest sicher
er/sie/es
gehe sicher
wir
gehen sicher
ihr
gehet sicher
sie/Sie
gehen sicher
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei sichergegangen
du
seiest sichergegangen; seist sichergegangen
er/sie/es
sei sichergegangen
wir
seien sichergegangen
ihr
seiet sichergegangen
sie/Sie
seien sichergegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde sichergehen
du
werdest sichergehen
er/sie/es
werde sichergehen
wir
werden sichergehen
ihr
werdet sichergehen
sie/Sie
werden sichergehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde sichergegangen sein
du
werdest sichergegangen sein
er/sie/es
werde sichergegangen sein
wir
werden sichergegangen sein
ihr
werdet sichergegangen sein
sie/Sie
werden sichergegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge sicher
du
gingest sicher
er/sie/es
ginge sicher
wir
gingen sicher
ihr
ginget sicher
sie/Sie
gingen sicher
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre sichergegangen
du
wärest sichergegangen
er/sie/es
wäre sichergegangen
wir
wären sichergegangen
ihr
wäret sichergegangen
sie/Sie
wären sichergegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde sichergehen
du
würdest sichergehen
er/sie/es
würde sichergehen
wir
würden sichergehen
ihr
würdet sichergehen
sie/Sie
würden sichergehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde sichergegangen sein
du
würdest sichergegangen sein
er/sie/es
würde sichergegangen sein
wir
würden sichergegangen sein
ihr
würdet sichergegangen sein
sie/Sie
würden sichergegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [sichergehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
