Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
signalisiere
du
signalisierest
er/sie/es
signalisiere
wir
signalisieren
ihr
signalisieret
sie/Sie
signalisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe signalisiert
du
habest signalisiert
er/sie/es
habe signalisiert
wir
haben signalisiert
ihr
habet signalisiert
sie/Sie
haben signalisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde signalisieren
du
werdest signalisieren
er/sie/es
werde signalisieren
wir
werden signalisieren
ihr
werdet signalisieren
sie/Sie
werden signalisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde signalisiert haben
du
werdest signalisiert haben
er/sie/es
werde signalisiert haben
wir
werden signalisiert haben
ihr
werdet signalisiert haben
sie/Sie
werden signalisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
signalisierte
du
signalisiertest
er/sie/es
signalisierte
wir
signalisierten
ihr
signalisiertet
sie/Sie
signalisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte signalisiert
du
hättest signalisiert
er/sie/es
hätte signalisiert
wir
hätten signalisiert
ihr
hättet signalisiert
sie/Sie
hätten signalisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde signalisieren
du
würdest signalisieren
er/sie/es
würde signalisieren
wir
würden signalisieren
ihr
würdet signalisieren
sie/Sie
würden signalisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde signalisiert haben
du
würdest signalisiert haben
er/sie/es
würde signalisiert haben
wir
würden signalisiert haben
ihr
würdet signalisiert haben
sie/Sie
würden signalisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [signalisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
