Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
simuliere
du
simulierest
er/sie/es
simuliere
wir
simulieren
ihr
simulieret
sie/Sie
simulieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe simuliert
du
habest simuliert
er/sie/es
habe simuliert
wir
haben simuliert
ihr
habet simuliert
sie/Sie
haben simuliert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde simulieren
du
werdest simulieren
er/sie/es
werde simulieren
wir
werden simulieren
ihr
werdet simulieren
sie/Sie
werden simulieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde simuliert haben
du
werdest simuliert haben
er/sie/es
werde simuliert haben
wir
werden simuliert haben
ihr
werdet simuliert haben
sie/Sie
werden simuliert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
simulierte
du
simuliertest
er/sie/es
simulierte
wir
simulierten
ihr
simuliertet
sie/Sie
simulierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte simuliert
du
hättest simuliert
er/sie/es
hätte simuliert
wir
hätten simuliert
ihr
hättet simuliert
sie/Sie
hätten simuliert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde simulieren
du
würdest simulieren
er/sie/es
würde simulieren
wir
würden simulieren
ihr
würdet simulieren
sie/Sie
würden simulieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde simuliert haben
du
würdest simuliert haben
er/sie/es
würde simuliert haben
wir
würden simuliert haben
ihr
würdet simuliert haben
sie/Sie
würden simuliert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [simulieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
