Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spanne
du
spannest
er/sie/es
spanne
wir
spannen
ihr
spannet
sie/Sie
spannen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespannt
du
habest gespannt
er/sie/es
habe gespannt
wir
haben gespannt
ihr
habet gespannt
sie/Sie
haben gespannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spannen
du
werdest spannen
er/sie/es
werde spannen
wir
werden spannen
ihr
werdet spannen
sie/Sie
werden spannen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespannt haben
du
werdest gespannt haben
er/sie/es
werde gespannt haben
wir
werden gespannt haben
ihr
werdet gespannt haben
sie/Sie
werden gespannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spannte
du
spanntest
er/sie/es
spannte
wir
spannten
ihr
spanntet
sie/Sie
spannten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespannt
du
hättest gespannt
er/sie/es
hätte gespannt
wir
hätten gespannt
ihr
hättet gespannt
sie/Sie
hätten gespannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spannen
du
würdest spannen
er/sie/es
würde spannen
wir
würden spannen
ihr
würdet spannen
sie/Sie
würden spannen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespannt haben
du
würdest gespannt haben
er/sie/es
würde gespannt haben
wir
würden gespannt haben
ihr
würdet gespannt haben
sie/Sie
würden gespannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [spannen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
