Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
speichere
du
speicherst
er/sie/es
speichere
wir
speichern
ihr
speichert
sie/Sie
speichern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespeichert
du
habest gespeichert
er/sie/es
habe gespeichert
wir
haben gespeichert
ihr
habet gespeichert
sie/Sie
haben gespeichert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde speichern
du
werdest speichern
er/sie/es
werde speichern
wir
werden speichern
ihr
werdet speichern
sie/Sie
werden speichern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespeichert haben
du
werdest gespeichert haben
er/sie/es
werde gespeichert haben
wir
werden gespeichert haben
ihr
werdet gespeichert haben
sie/Sie
werden gespeichert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
speicherte
du
speichertest
er/sie/es
speicherte
wir
speicherten
ihr
speichertet
sie/Sie
speicherten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespeichert
du
hättest gespeichert
er/sie/es
hätte gespeichert
wir
hätten gespeichert
ihr
hättet gespeichert
sie/Sie
hätten gespeichert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde speichern
du
würdest speichern
er/sie/es
würde speichern
wir
würden speichern
ihr
würdet speichern
sie/Sie
würden speichern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespeichert haben
du
würdest gespeichert haben
er/sie/es
würde gespeichert haben
wir
würden gespeichert haben
ihr
würdet gespeichert haben
sie/Sie
würden gespeichert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [speichern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
