Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spiegle; spiegele
du
spiegelst
er/sie/es
spiegle; spiegele
wir
spiegeln
ihr
spiegelt
sie/Sie
spiegeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespiegelt
du
habest gespiegelt
er/sie/es
habe gespiegelt
wir
haben gespiegelt
ihr
habet gespiegelt
sie/Sie
haben gespiegelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spiegeln
du
werdest spiegeln
er/sie/es
werde spiegeln
wir
werden spiegeln
ihr
werdet spiegeln
sie/Sie
werden spiegeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespiegelt haben
du
werdest gespiegelt haben
er/sie/es
werde gespiegelt haben
wir
werden gespiegelt haben
ihr
werdet gespiegelt haben
sie/Sie
werden gespiegelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spiegelte
du
spiegeltest
er/sie/es
spiegelte
wir
spiegelten
ihr
spiegeltet
sie/Sie
spiegelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespiegelt
du
hättest gespiegelt
er/sie/es
hätte gespiegelt
wir
hätten gespiegelt
ihr
hättet gespiegelt
sie/Sie
hätten gespiegelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spiegeln
du
würdest spiegeln
er/sie/es
würde spiegeln
wir
würden spiegeln
ihr
würdet spiegeln
sie/Sie
würden spiegeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespiegelt haben
du
würdest gespiegelt haben
er/sie/es
würde gespiegelt haben
wir
würden gespiegelt haben
ihr
würdet gespiegelt haben
sie/Sie
würden gespiegelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [spiegeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
