Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spiele
du
spielest
er/sie/es
spiele
wir
spielen
ihr
spielet
sie/Sie
spielen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespielt
du
habest gespielt
er/sie/es
habe gespielt
wir
haben gespielt
ihr
habet gespielt
sie/Sie
haben gespielt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spielen
du
werdest spielen
er/sie/es
werde spielen
wir
werden spielen
ihr
werdet spielen
sie/Sie
werden spielen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespielt haben
du
werdest gespielt haben
er/sie/es
werde gespielt haben
wir
werden gespielt haben
ihr
werdet gespielt haben
sie/Sie
werden gespielt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spielte
du
spieltest
er/sie/es
spielte
wir
spielten
ihr
spieltet
sie/Sie
spielten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespielt
du
hättest gespielt
er/sie/es
hätte gespielt
wir
hätten gespielt
ihr
hättet gespielt
sie/Sie
hätten gespielt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spielen
du
würdest spielen
er/sie/es
würde spielen
wir
würden spielen
ihr
würdet spielen
sie/Sie
würden spielen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespielt haben
du
würdest gespielt haben
er/sie/es
würde gespielt haben
wir
würden gespielt haben
ihr
würdet gespielt haben
sie/Sie
würden gespielt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [spielen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
