Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stabilisiere
du
stabilisierest
er/sie/es
stabilisiere
wir
stabilisieren
ihr
stabilisieret
sie/Sie
stabilisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe stabilisiert
du
habest stabilisiert
er/sie/es
habe stabilisiert
wir
haben stabilisiert
ihr
habet stabilisiert
sie/Sie
haben stabilisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde stabilisieren
du
werdest stabilisieren
er/sie/es
werde stabilisieren
wir
werden stabilisieren
ihr
werdet stabilisieren
sie/Sie
werden stabilisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde stabilisiert haben
du
werdest stabilisiert haben
er/sie/es
werde stabilisiert haben
wir
werden stabilisiert haben
ihr
werdet stabilisiert haben
sie/Sie
werden stabilisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stabilisierte
du
stabilisiertest
er/sie/es
stabilisierte
wir
stabilisierten
ihr
stabilisiertet
sie/Sie
stabilisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte stabilisiert
du
hättest stabilisiert
er/sie/es
hätte stabilisiert
wir
hätten stabilisiert
ihr
hättet stabilisiert
sie/Sie
hätten stabilisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde stabilisieren
du
würdest stabilisieren
er/sie/es
würde stabilisieren
wir
würden stabilisieren
ihr
würdet stabilisieren
sie/Sie
würden stabilisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde stabilisiert haben
du
würdest stabilisiert haben
er/sie/es
würde stabilisiert haben
wir
würden stabilisiert haben
ihr
würdet stabilisiert haben
sie/Sie
würden stabilisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [stabilisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
