Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
halte stand
du
haltest stand
er/sie/es
halte stand
wir
halten stand
ihr
haltet stand
sie/Sie
halten stand
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe standgehalten
du
habest standgehalten
er/sie/es
habe standgehalten
wir
haben standgehalten
ihr
habet standgehalten
sie/Sie
haben standgehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde standhalten
du
werdest standhalten
er/sie/es
werde standhalten
wir
werden standhalten
ihr
werdet standhalten
sie/Sie
werden standhalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde standgehalten haben
du
werdest standgehalten haben
er/sie/es
werde standgehalten haben
wir
werden standgehalten haben
ihr
werdet standgehalten haben
sie/Sie
werden standgehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hielte stand
du
hieltest stand
er/sie/es
hielte stand
wir
hielten stand
ihr
hieltet stand
sie/Sie
hielten stand
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte standgehalten
du
hättest standgehalten
er/sie/es
hätte standgehalten
wir
hätten standgehalten
ihr
hättet standgehalten
sie/Sie
hätten standgehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde standhalten
du
würdest standhalten
er/sie/es
würde standhalten
wir
würden standhalten
ihr
würdet standhalten
sie/Sie
würden standhalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde standgehalten haben
du
würdest standgehalten haben
er/sie/es
würde standgehalten haben
wir
würden standgehalten haben
ihr
würdet standgehalten haben
sie/Sie
würden standgehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [standhalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
