Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
treibe
du
treibest
er/sie/es
treibe
wir
treiben
ihr
treibet
sie/Sie
treiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe getrieben
du
habest getrieben
er/sie/es
habe getrieben
wir
haben getrieben
ihr
habet getrieben
sie/Sie
haben getrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde treiben
du
werdest treiben
er/sie/es
werde treiben
wir
werden treiben
ihr
werdet treiben
sie/Sie
werden treiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde getrieben haben
du
werdest getrieben haben
er/sie/es
werde getrieben haben
wir
werden getrieben haben
ihr
werdet getrieben haben
sie/Sie
werden getrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
triebe
du
triebest
er/sie/es
triebe
wir
trieben
ihr
triebet
sie/Sie
trieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte getrieben
du
hättest getrieben
er/sie/es
hätte getrieben
wir
hätten getrieben
ihr
hättet getrieben
sie/Sie
hätten getrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde treiben
du
würdest treiben
er/sie/es
würde treiben
wir
würden treiben
ihr
würdet treiben
sie/Sie
würden treiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde getrieben haben
du
würdest getrieben haben
er/sie/es
würde getrieben haben
wir
würden getrieben haben
ihr
würdet getrieben haben
sie/Sie
würden getrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [treiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
