Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
übermittele; übermittle
du
übermittelst
er/sie/es
übermittele; übermittle
wir
übermitteln
ihr
übermittelt
sie/Sie
übermitteln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe übermittelt
du
habest übermittelt
er/sie/es
habe übermittelt
wir
haben übermittelt
ihr
habet übermittelt
sie/Sie
haben übermittelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde übermitteln
du
werdest übermitteln
er/sie/es
werde übermitteln
wir
werden übermitteln
ihr
werdet übermitteln
sie/Sie
werden übermitteln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde übermittelt haben
du
werdest übermittelt haben
er/sie/es
werde übermittelt haben
wir
werden übermittelt haben
ihr
werdet übermittelt haben
sie/Sie
werden übermittelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
übermittelte
du
übermitteltest
er/sie/es
übermittelte
wir
übermittelten
ihr
übermitteltet
sie/Sie
übermittelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte übermittelt
du
hättest übermittelt
er/sie/es
hätte übermittelt
wir
hätten übermittelt
ihr
hättet übermittelt
sie/Sie
hätten übermittelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde übermitteln
du
würdest übermitteln
er/sie/es
würde übermitteln
wir
würden übermitteln
ihr
würdet übermitteln
sie/Sie
würden übermitteln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde übermittelt haben
du
würdest übermittelt haben
er/sie/es
würde übermittelt haben
wir
würden übermittelt haben
ihr
würdet übermittelt haben
sie/Sie
würden übermittelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [übermitteln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
