Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
überrasche
du
überraschest
er/sie/es
überrasche
wir
überraschen
ihr
überraschet
sie/Sie
überraschen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe überrascht
du
habest überrascht
er/sie/es
habe überrascht
wir
haben überrascht
ihr
habet überrascht
sie/Sie
haben überrascht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde überraschen
du
werdest überraschen
er/sie/es
werde überraschen
wir
werden überraschen
ihr
werdet überraschen
sie/Sie
werden überraschen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde überrascht haben
du
werdest überrascht haben
er/sie/es
werde überrascht haben
wir
werden überrascht haben
ihr
werdet überrascht haben
sie/Sie
werden überrascht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
überraschte
du
überraschtest
er/sie/es
überraschte
wir
überraschten
ihr
überraschtet
sie/Sie
überraschten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte überrascht
du
hättest überrascht
er/sie/es
hätte überrascht
wir
hätten überrascht
ihr
hättet überrascht
sie/Sie
hätten überrascht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde überraschen
du
würdest überraschen
er/sie/es
würde überraschen
wir
würden überraschen
ihr
würdet überraschen
sie/Sie
würden überraschen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde überrascht haben
du
würdest überrascht haben
er/sie/es
würde überrascht haben
wir
würden überrascht haben
ihr
würdet überrascht haben
sie/Sie
würden überrascht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [überraschen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
