Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
übertreffe
du
übertreffest
er/sie/es
übertreffe
wir
übertreffen
ihr
übertreffet
sie/Sie
übertreffen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe übertroffen
du
habest übertroffen
er/sie/es
habe übertroffen
wir
haben übertroffen
ihr
habet übertroffen
sie/Sie
haben übertroffen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde übertreffen
du
werdest übertreffen
er/sie/es
werde übertreffen
wir
werden übertreffen
ihr
werdet übertreffen
sie/Sie
werden übertreffen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde übertroffen haben
du
werdest übertroffen haben
er/sie/es
werde übertroffen haben
wir
werden übertroffen haben
ihr
werdet übertroffen haben
sie/Sie
werden übertroffen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
überträfe
du
überträfest; überträfst
er/sie/es
überträfe
wir
überträfen
ihr
überträfet; überträft
sie/Sie
überträfen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte übertroffen
du
hättest übertroffen
er/sie/es
hätte übertroffen
wir
hätten übertroffen
ihr
hättet übertroffen
sie/Sie
hätten übertroffen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde übertreffen
du
würdest übertreffen
er/sie/es
würde übertreffen
wir
würden übertreffen
ihr
würdet übertreffen
sie/Sie
würden übertreffen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde übertroffen haben
du
würdest übertroffen haben
er/sie/es
würde übertroffen haben
wir
würden übertroffen haben
ihr
würdet übertroffen haben
sie/Sie
würden übertroffen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [übertreffen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
