Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schalte um
du
schaltest um
er/sie/es
schalte um
wir
schalten um
ihr
schaltet um
sie/Sie
schalten um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgeschaltet
du
habest umgeschaltet
er/sie/es
habe umgeschaltet
wir
haben umgeschaltet
ihr
habet umgeschaltet
sie/Sie
haben umgeschaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umschalten
du
werdest umschalten
er/sie/es
werde umschalten
wir
werden umschalten
ihr
werdet umschalten
sie/Sie
werden umschalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgeschaltet haben
du
werdest umgeschaltet haben
er/sie/es
werde umgeschaltet haben
wir
werden umgeschaltet haben
ihr
werdet umgeschaltet haben
sie/Sie
werden umgeschaltet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schaltete um
du
schaltetest um
er/sie/es
schaltete um
wir
schalteten um
ihr
schaltetet um
sie/Sie
schalteten um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgeschaltet
du
hättest umgeschaltet
er/sie/es
hätte umgeschaltet
wir
hätten umgeschaltet
ihr
hättet umgeschaltet
sie/Sie
hätten umgeschaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umschalten
du
würdest umschalten
er/sie/es
würde umschalten
wir
würden umschalten
ihr
würdet umschalten
sie/Sie
würden umschalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgeschaltet haben
du
würdest umgeschaltet haben
er/sie/es
würde umgeschaltet haben
wir
würden umgeschaltet haben
ihr
würdet umgeschaltet haben
sie/Sie
würden umgeschaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umschalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
