Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterfange
du
unterfangest
er/sie/es
unterfange
wir
unterfangen
ihr
unterfanget
sie/Sie
unterfangen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterfangen
du
habest unterfangen
er/sie/es
habe unterfangen
wir
haben unterfangen
ihr
habet unterfangen
sie/Sie
haben unterfangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterfangen
du
werdest unterfangen
er/sie/es
werde unterfangen
wir
werden unterfangen
ihr
werdet unterfangen
sie/Sie
werden unterfangen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterfangen haben
du
werdest unterfangen haben
er/sie/es
werde unterfangen haben
wir
werden unterfangen haben
ihr
werdet unterfangen haben
sie/Sie
werden unterfangen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterfinge
du
unterfingest
er/sie/es
unterfinge
wir
unterfingen
ihr
unterfinget
sie/Sie
unterfingen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterfangen
du
hättest unterfangen
er/sie/es
hätte unterfangen
wir
hätten unterfangen
ihr
hättet unterfangen
sie/Sie
hätten unterfangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterfangen
du
würdest unterfangen
er/sie/es
würde unterfangen
wir
würden unterfangen
ihr
würdet unterfangen
sie/Sie
würden unterfangen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterfangen haben
du
würdest unterfangen haben
er/sie/es
würde unterfangen haben
wir
würden unterfangen haben
ihr
würdet unterfangen haben
sie/Sie
würden unterfangen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterfangen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
