Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterrichte
du
unterrichtest
er/sie/es
unterrichte
wir
unterrichten
ihr
unterrichtet
sie/Sie
unterrichten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterrichtet
du
habest unterrichtet
er/sie/es
habe unterrichtet
wir
haben unterrichtet
ihr
habet unterrichtet
sie/Sie
haben unterrichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterrichten
du
werdest unterrichten
er/sie/es
werde unterrichten
wir
werden unterrichten
ihr
werdet unterrichten
sie/Sie
werden unterrichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterrichtet haben
du
werdest unterrichtet haben
er/sie/es
werde unterrichtet haben
wir
werden unterrichtet haben
ihr
werdet unterrichtet haben
sie/Sie
werden unterrichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterrichtete
du
unterrichtetest
er/sie/es
unterrichtete
wir
unterrichteten
ihr
unterrichtetet
sie/Sie
unterrichteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterrichtet
du
hättest unterrichtet
er/sie/es
hätte unterrichtet
wir
hätten unterrichtet
ihr
hättet unterrichtet
sie/Sie
hätten unterrichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterrichten
du
würdest unterrichten
er/sie/es
würde unterrichten
wir
würden unterrichten
ihr
würdet unterrichten
sie/Sie
würden unterrichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterrichtet haben
du
würdest unterrichtet haben
er/sie/es
würde unterrichtet haben
wir
würden unterrichtet haben
ihr
würdet unterrichtet haben
sie/Sie
würden unterrichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterrichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
