Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterwerfe
du
unterwerfest
er/sie/es
unterwerfe
wir
unterwerfen
ihr
unterwerfet
sie/Sie
unterwerfen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterworfen
du
habest unterworfen
er/sie/es
habe unterworfen
wir
haben unterworfen
ihr
habet unterworfen
sie/Sie
haben unterworfen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterwerfen
du
werdest unterwerfen
er/sie/es
werde unterwerfen
wir
werden unterwerfen
ihr
werdet unterwerfen
sie/Sie
werden unterwerfen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterworfen haben
du
werdest unterworfen haben
er/sie/es
werde unterworfen haben
wir
werden unterworfen haben
ihr
werdet unterworfen haben
sie/Sie
werden unterworfen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterwürfe
du
unterwürfest; unterwürfst
er/sie/es
unterwürfe
wir
unterwürfen
ihr
unterwürfet; unterwürft
sie/Sie
unterwürfen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterworfen
du
hättest unterworfen
er/sie/es
hätte unterworfen
wir
hätten unterworfen
ihr
hättet unterworfen
sie/Sie
hätten unterworfen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterwerfen
du
würdest unterwerfen
er/sie/es
würde unterwerfen
wir
würden unterwerfen
ihr
würdet unterwerfen
sie/Sie
würden unterwerfen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterworfen haben
du
würdest unterworfen haben
er/sie/es
würde unterworfen haben
wir
würden unterworfen haben
ihr
würdet unterworfen haben
sie/Sie
würden unterworfen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterwerfen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
