Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
veranstalte
du
veranstaltest
er/sie/es
veranstalte
wir
veranstalten
ihr
veranstaltet
sie/Sie
veranstalten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe veranstaltet
du
habest veranstaltet
er/sie/es
habe veranstaltet
wir
haben veranstaltet
ihr
habet veranstaltet
sie/Sie
haben veranstaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde veranstalten
du
werdest veranstalten
er/sie/es
werde veranstalten
wir
werden veranstalten
ihr
werdet veranstalten
sie/Sie
werden veranstalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde veranstaltet haben
du
werdest veranstaltet haben
er/sie/es
werde veranstaltet haben
wir
werden veranstaltet haben
ihr
werdet veranstaltet haben
sie/Sie
werden veranstaltet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
veranstaltete
du
veranstaltetest
er/sie/es
veranstaltete
wir
veranstalteten
ihr
veranstaltetet
sie/Sie
veranstalteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte veranstaltet
du
hättest veranstaltet
er/sie/es
hätte veranstaltet
wir
hätten veranstaltet
ihr
hättet veranstaltet
sie/Sie
hätten veranstaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde veranstalten
du
würdest veranstalten
er/sie/es
würde veranstalten
wir
würden veranstalten
ihr
würdet veranstalten
sie/Sie
würden veranstalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde veranstaltet haben
du
würdest veranstaltet haben
er/sie/es
würde veranstaltet haben
wir
würden veranstaltet haben
ihr
würdet veranstaltet haben
sie/Sie
würden veranstaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [veranstalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
