Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verbrenne
du
verbrennest
er/sie/es
verbrenne
wir
verbrennen
ihr
verbrennet
sie/Sie
verbrennen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verbrannt
du
habest verbrannt
er/sie/es
habe verbrannt
wir
haben verbrannt
ihr
habet verbrannt
sie/Sie
haben verbrannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verbrennen
du
werdest verbrennen
er/sie/es
werde verbrennen
wir
werden verbrennen
ihr
werdet verbrennen
sie/Sie
werden verbrennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verbrannt haben
du
werdest verbrannt haben
er/sie/es
werde verbrannt haben
wir
werden verbrannt haben
ihr
werdet verbrannt haben
sie/Sie
werden verbrannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verbrennte
du
verbrenntest
er/sie/es
verbrennte
wir
verbrennten
ihr
verbrenntet
sie/Sie
verbrennten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verbrannt
du
hättest verbrannt
er/sie/es
hätte verbrannt
wir
hätten verbrannt
ihr
hättet verbrannt
sie/Sie
hätten verbrannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verbrennen
du
würdest verbrennen
er/sie/es
würde verbrennen
wir
würden verbrennen
ihr
würdet verbrennen
sie/Sie
würden verbrennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verbrannt haben
du
würdest verbrannt haben
er/sie/es
würde verbrannt haben
wir
würden verbrannt haben
ihr
würdet verbrannt haben
sie/Sie
würden verbrannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verbrennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
