Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verdopple; verdoppele
du
verdoppelst
er/sie/es
verdopple; verdoppele
wir
verdoppeln
ihr
verdoppelt
sie/Sie
verdoppeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verdoppelt
du
habest verdoppelt
er/sie/es
habe verdoppelt
wir
haben verdoppelt
ihr
habet verdoppelt
sie/Sie
haben verdoppelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verdoppeln
du
werdest verdoppeln
er/sie/es
werde verdoppeln
wir
werden verdoppeln
ihr
werdet verdoppeln
sie/Sie
werden verdoppeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verdoppelt haben
du
werdest verdoppelt haben
er/sie/es
werde verdoppelt haben
wir
werden verdoppelt haben
ihr
werdet verdoppelt haben
sie/Sie
werden verdoppelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verdoppelte
du
verdoppeltest
er/sie/es
verdoppelte
wir
verdoppelten
ihr
verdoppeltet
sie/Sie
verdoppelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verdoppelt
du
hättest verdoppelt
er/sie/es
hätte verdoppelt
wir
hätten verdoppelt
ihr
hättet verdoppelt
sie/Sie
hätten verdoppelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verdoppeln
du
würdest verdoppeln
er/sie/es
würde verdoppeln
wir
würden verdoppeln
ihr
würdet verdoppeln
sie/Sie
würden verdoppeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verdoppelt haben
du
würdest verdoppelt haben
er/sie/es
würde verdoppelt haben
wir
würden verdoppelt haben
ihr
würdet verdoppelt haben
sie/Sie
würden verdoppelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verdoppeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
