Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verkehre
du
verkehrest
er/sie/es
verkehre
wir
verkehren
ihr
verkehret
sie/Sie
verkehren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verkehrt
du
habest verkehrt
er/sie/es
habe verkehrt
wir
haben verkehrt
ihr
habet verkehrt
sie/Sie
haben verkehrt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verkehren
du
werdest verkehren
er/sie/es
werde verkehren
wir
werden verkehren
ihr
werdet verkehren
sie/Sie
werden verkehren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verkehrt haben
du
werdest verkehrt haben
er/sie/es
werde verkehrt haben
wir
werden verkehrt haben
ihr
werdet verkehrt haben
sie/Sie
werden verkehrt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verkehrte
du
verkehrtest
er/sie/es
verkehrte
wir
verkehrten
ihr
verkehrtet
sie/Sie
verkehrten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verkehrt
du
hättest verkehrt
er/sie/es
hätte verkehrt
wir
hätten verkehrt
ihr
hättet verkehrt
sie/Sie
hätten verkehrt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verkehren
du
würdest verkehren
er/sie/es
würde verkehren
wir
würden verkehren
ihr
würdet verkehren
sie/Sie
würden verkehren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verkehrt haben
du
würdest verkehrt haben
er/sie/es
würde verkehrt haben
wir
würden verkehrt haben
ihr
würdet verkehrt haben
sie/Sie
würden verkehrt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verkehren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
