Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verkünde
du
verkündest
er/sie/es
verkünde
wir
verkünden
ihr
verkündet
sie/Sie
verkünden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verkündet
du
habest verkündet
er/sie/es
habe verkündet
wir
haben verkündet
ihr
habet verkündet
sie/Sie
haben verkündet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verkünden
du
werdest verkünden
er/sie/es
werde verkünden
wir
werden verkünden
ihr
werdet verkünden
sie/Sie
werden verkünden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verkündet haben
du
werdest verkündet haben
er/sie/es
werde verkündet haben
wir
werden verkündet haben
ihr
werdet verkündet haben
sie/Sie
werden verkündet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verkündete
du
verkündetest
er/sie/es
verkündete
wir
verkündeten
ihr
verkündetet
sie/Sie
verkündeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verkündet
du
hättest verkündet
er/sie/es
hätte verkündet
wir
hätten verkündet
ihr
hättet verkündet
sie/Sie
hätten verkündet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verkünden
du
würdest verkünden
er/sie/es
würde verkünden
wir
würden verkünden
ihr
würdet verkünden
sie/Sie
würden verkünden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verkündet haben
du
würdest verkündet haben
er/sie/es
würde verkündet haben
wir
würden verkündet haben
ihr
würdet verkündet haben
sie/Sie
würden verkündet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verkünden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
