Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verkürze
du
verkürzest
er/sie/es
verkürze
wir
verkürzen
ihr
verkürzet
sie/Sie
verkürzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verkürzt
du
habest verkürzt
er/sie/es
habe verkürzt
wir
haben verkürzt
ihr
habet verkürzt
sie/Sie
haben verkürzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verkürzen
du
werdest verkürzen
er/sie/es
werde verkürzen
wir
werden verkürzen
ihr
werdet verkürzen
sie/Sie
werden verkürzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verkürzt haben
du
werdest verkürzt haben
er/sie/es
werde verkürzt haben
wir
werden verkürzt haben
ihr
werdet verkürzt haben
sie/Sie
werden verkürzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verkürzte
du
verkürztest
er/sie/es
verkürzte
wir
verkürzten
ihr
verkürztet
sie/Sie
verkürzten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verkürzt
du
hättest verkürzt
er/sie/es
hätte verkürzt
wir
hätten verkürzt
ihr
hättet verkürzt
sie/Sie
hätten verkürzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verkürzen
du
würdest verkürzen
er/sie/es
würde verkürzen
wir
würden verkürzen
ihr
würdet verkürzen
sie/Sie
würden verkürzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verkürzt haben
du
würdest verkürzt haben
er/sie/es
würde verkürzt haben
wir
würden verkürzt haben
ihr
würdet verkürzt haben
sie/Sie
würden verkürzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verkürzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
