Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verlängere
du
verlängerst
er/sie/es
verlängere
wir
verlängern
ihr
verlängert
sie/Sie
verlängern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verlängert
du
habest verlängert
er/sie/es
habe verlängert
wir
haben verlängert
ihr
habet verlängert
sie/Sie
haben verlängert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verlängern
du
werdest verlängern
er/sie/es
werde verlängern
wir
werden verlängern
ihr
werdet verlängern
sie/Sie
werden verlängern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verlängert haben
du
werdest verlängert haben
er/sie/es
werde verlängert haben
wir
werden verlängert haben
ihr
werdet verlängert haben
sie/Sie
werden verlängert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verlängerte
du
verlängertest
er/sie/es
verlängerte
wir
verlängerten
ihr
verlängertet
sie/Sie
verlängerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verlängert
du
hättest verlängert
er/sie/es
hätte verlängert
wir
hätten verlängert
ihr
hättet verlängert
sie/Sie
hätten verlängert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verlängern
du
würdest verlängern
er/sie/es
würde verlängern
wir
würden verlängern
ihr
würdet verlängern
sie/Sie
würden verlängern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verlängert haben
du
würdest verlängert haben
er/sie/es
würde verlängert haben
wir
würden verlängert haben
ihr
würdet verlängert haben
sie/Sie
würden verlängert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verlängern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.