Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vermute
du
vermutest
er/sie/es
vermute
wir
vermuten
ihr
vermutet
sie/Sie
vermuten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vermutet
du
habest vermutet
er/sie/es
habe vermutet
wir
haben vermutet
ihr
habet vermutet
sie/Sie
haben vermutet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vermuten
du
werdest vermuten
er/sie/es
werde vermuten
wir
werden vermuten
ihr
werdet vermuten
sie/Sie
werden vermuten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vermutet haben
du
werdest vermutet haben
er/sie/es
werde vermutet haben
wir
werden vermutet haben
ihr
werdet vermutet haben
sie/Sie
werden vermutet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vermutete
du
vermutetest
er/sie/es
vermutete
wir
vermuteten
ihr
vermutetet
sie/Sie
vermuteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vermutet
du
hättest vermutet
er/sie/es
hätte vermutet
wir
hätten vermutet
ihr
hättet vermutet
sie/Sie
hätten vermutet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vermuten
du
würdest vermuten
er/sie/es
würde vermuten
wir
würden vermuten
ihr
würdet vermuten
sie/Sie
würden vermuten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vermutet haben
du
würdest vermutet haben
er/sie/es
würde vermutet haben
wir
würden vermutet haben
ihr
würdet vermutet haben
sie/Sie
würden vermutet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vermuten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
