Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vernichte
du
vernichtest
er/sie/es
vernichte
wir
vernichten
ihr
vernichtet
sie/Sie
vernichten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vernichtet
du
habest vernichtet
er/sie/es
habe vernichtet
wir
haben vernichtet
ihr
habet vernichtet
sie/Sie
haben vernichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vernichten
du
werdest vernichten
er/sie/es
werde vernichten
wir
werden vernichten
ihr
werdet vernichten
sie/Sie
werden vernichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vernichtet haben
du
werdest vernichtet haben
er/sie/es
werde vernichtet haben
wir
werden vernichtet haben
ihr
werdet vernichtet haben
sie/Sie
werden vernichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vernichtete
du
vernichtetest
er/sie/es
vernichtete
wir
vernichteten
ihr
vernichtetet
sie/Sie
vernichteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vernichtet
du
hättest vernichtet
er/sie/es
hätte vernichtet
wir
hätten vernichtet
ihr
hättet vernichtet
sie/Sie
hätten vernichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vernichten
du
würdest vernichten
er/sie/es
würde vernichten
wir
würden vernichten
ihr
würdet vernichten
sie/Sie
würden vernichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vernichtet haben
du
würdest vernichtet haben
er/sie/es
würde vernichtet haben
wir
würden vernichtet haben
ihr
würdet vernichtet haben
sie/Sie
würden vernichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vernichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
