Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verriegle; verriegele
du
verriegelst
er/sie/es
verriegle; verriegele
wir
verriegeln
ihr
verriegelt
sie/Sie
verriegeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verriegelt
du
habest verriegelt
er/sie/es
habe verriegelt
wir
haben verriegelt
ihr
habet verriegelt
sie/Sie
haben verriegelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verriegeln
du
werdest verriegeln
er/sie/es
werde verriegeln
wir
werden verriegeln
ihr
werdet verriegeln
sie/Sie
werden verriegeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verriegelt haben
du
werdest verriegelt haben
er/sie/es
werde verriegelt haben
wir
werden verriegelt haben
ihr
werdet verriegelt haben
sie/Sie
werden verriegelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verriegelte
du
verriegeltest
er/sie/es
verriegelte
wir
verriegelten
ihr
verriegeltet
sie/Sie
verriegelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verriegelt
du
hättest verriegelt
er/sie/es
hätte verriegelt
wir
hätten verriegelt
ihr
hättet verriegelt
sie/Sie
hätten verriegelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verriegeln
du
würdest verriegeln
er/sie/es
würde verriegeln
wir
würden verriegeln
ihr
würdet verriegeln
sie/Sie
würden verriegeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verriegelt haben
du
würdest verriegelt haben
er/sie/es
würde verriegelt haben
wir
würden verriegelt haben
ihr
würdet verriegelt haben
sie/Sie
würden verriegelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verriegeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
