Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
versammle; versammele
du
versammelst
er/sie/es
versammle; versammele
wir
versammeln
ihr
versammelt
sie/Sie
versammeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe versammelt
du
habest versammelt
er/sie/es
habe versammelt
wir
haben versammelt
ihr
habet versammelt
sie/Sie
haben versammelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde versammeln
du
werdest versammeln
er/sie/es
werde versammeln
wir
werden versammeln
ihr
werdet versammeln
sie/Sie
werden versammeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde versammelt haben
du
werdest versammelt haben
er/sie/es
werde versammelt haben
wir
werden versammelt haben
ihr
werdet versammelt haben
sie/Sie
werden versammelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
versammelte
du
versammeltest
er/sie/es
versammelte
wir
versammelten
ihr
versammeltet
sie/Sie
versammelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte versammelt
du
hättest versammelt
er/sie/es
hätte versammelt
wir
hätten versammelt
ihr
hättet versammelt
sie/Sie
hätten versammelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde versammeln
du
würdest versammeln
er/sie/es
würde versammeln
wir
würden versammeln
ihr
würdet versammeln
sie/Sie
würden versammeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde versammelt haben
du
würdest versammelt haben
er/sie/es
würde versammelt haben
wir
würden versammelt haben
ihr
würdet versammelt haben
sie/Sie
würden versammelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [versammeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
