Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
versäume
du
versäumest
er/sie/es
versäume
wir
versäumen
ihr
versäumet
sie/Sie
versäumen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe versäumt
du
habest versäumt
er/sie/es
habe versäumt
wir
haben versäumt
ihr
habet versäumt
sie/Sie
haben versäumt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde versäumen
du
werdest versäumen
er/sie/es
werde versäumen
wir
werden versäumen
ihr
werdet versäumen
sie/Sie
werden versäumen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde versäumt haben
du
werdest versäumt haben
er/sie/es
werde versäumt haben
wir
werden versäumt haben
ihr
werdet versäumt haben
sie/Sie
werden versäumt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
versäumte
du
versäumtest
er/sie/es
versäumte
wir
versäumten
ihr
versäumtet
sie/Sie
versäumten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte versäumt
du
hättest versäumt
er/sie/es
hätte versäumt
wir
hätten versäumt
ihr
hättet versäumt
sie/Sie
hätten versäumt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde versäumen
du
würdest versäumen
er/sie/es
würde versäumen
wir
würden versäumen
ihr
würdet versäumen
sie/Sie
würden versäumen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde versäumt haben
du
würdest versäumt haben
er/sie/es
würde versäumt haben
wir
würden versäumt haben
ihr
würdet versäumt haben
sie/Sie
würden versäumt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [versäumen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
