Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschmelze
du
verschmelzest
er/sie/es
verschmelze
wir
verschmelzen
ihr
verschmelzet
sie/Sie
verschmelzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschmolzen
du
habest verschmolzen
er/sie/es
habe verschmolzen
wir
haben verschmolzen
ihr
habet verschmolzen
sie/Sie
haben verschmolzen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschmelzen
du
werdest verschmelzen
er/sie/es
werde verschmelzen
wir
werden verschmelzen
ihr
werdet verschmelzen
sie/Sie
werden verschmelzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschmolzen haben
du
werdest verschmolzen haben
er/sie/es
werde verschmolzen haben
wir
werden verschmolzen haben
ihr
werdet verschmolzen haben
sie/Sie
werden verschmolzen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschmölze
du
verschmölzest
er/sie/es
verschmölze
wir
verschmölzen
ihr
verschmölzet
sie/Sie
verschmölzen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschmolzen
du
hättest verschmolzen
er/sie/es
hätte verschmolzen
wir
hätten verschmolzen
ihr
hättet verschmolzen
sie/Sie
hätten verschmolzen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschmelzen
du
würdest verschmelzen
er/sie/es
würde verschmelzen
wir
würden verschmelzen
ihr
würdet verschmelzen
sie/Sie
würden verschmelzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschmolzen haben
du
würdest verschmolzen haben
er/sie/es
würde verschmolzen haben
wir
würden verschmolzen haben
ihr
würdet verschmolzen haben
sie/Sie
würden verschmolzen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschmelzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
