Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verwandle; verwandele
du
verwandelst
er/sie/es
verwandle; verwandele
wir
verwandeln
ihr
verwandelt
sie/Sie
verwandeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verwandelt
du
habest verwandelt
er/sie/es
habe verwandelt
wir
haben verwandelt
ihr
habet verwandelt
sie/Sie
haben verwandelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verwandeln
du
werdest verwandeln
er/sie/es
werde verwandeln
wir
werden verwandeln
ihr
werdet verwandeln
sie/Sie
werden verwandeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verwandelt haben
du
werdest verwandelt haben
er/sie/es
werde verwandelt haben
wir
werden verwandelt haben
ihr
werdet verwandelt haben
sie/Sie
werden verwandelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verwandelte
du
verwandeltest
er/sie/es
verwandelte
wir
verwandelten
ihr
verwandeltet
sie/Sie
verwandelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verwandelt
du
hättest verwandelt
er/sie/es
hätte verwandelt
wir
hätten verwandelt
ihr
hättet verwandelt
sie/Sie
hätten verwandelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verwandeln
du
würdest verwandeln
er/sie/es
würde verwandeln
wir
würden verwandeln
ihr
würdet verwandeln
sie/Sie
würden verwandeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verwandelt haben
du
würdest verwandelt haben
er/sie/es
würde verwandelt haben
wir
würden verwandelt haben
ihr
würdet verwandelt haben
sie/Sie
würden verwandelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verwandeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
