Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verwechsle; verwechsele
du
verwechselst
er/sie/es
verwechsle; verwechsele
wir
verwechseln
ihr
verwechselt
sie/Sie
verwechseln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verwechselt
du
habest verwechselt
er/sie/es
habe verwechselt
wir
haben verwechselt
ihr
habet verwechselt
sie/Sie
haben verwechselt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verwechseln
du
werdest verwechseln
er/sie/es
werde verwechseln
wir
werden verwechseln
ihr
werdet verwechseln
sie/Sie
werden verwechseln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verwechselt haben
du
werdest verwechselt haben
er/sie/es
werde verwechselt haben
wir
werden verwechselt haben
ihr
werdet verwechselt haben
sie/Sie
werden verwechselt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verwechselte
du
verwechseltest
er/sie/es
verwechselte
wir
verwechselten
ihr
verwechseltet
sie/Sie
verwechselten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verwechselt
du
hättest verwechselt
er/sie/es
hätte verwechselt
wir
hätten verwechselt
ihr
hättet verwechselt
sie/Sie
hätten verwechselt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verwechseln
du
würdest verwechseln
er/sie/es
würde verwechseln
wir
würden verwechseln
ihr
würdet verwechseln
sie/Sie
würden verwechseln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verwechselt haben
du
würdest verwechselt haben
er/sie/es
würde verwechselt haben
wir
würden verwechselt haben
ihr
würdet verwechselt haben
sie/Sie
würden verwechselt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verwechseln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
