Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verwirkliche
du
verwirklichest
er/sie/es
verwirkliche
wir
verwirklichen
ihr
verwirklichet
sie/Sie
verwirklichen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verwirklicht
du
habest verwirklicht
er/sie/es
habe verwirklicht
wir
haben verwirklicht
ihr
habet verwirklicht
sie/Sie
haben verwirklicht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verwirklichen
du
werdest verwirklichen
er/sie/es
werde verwirklichen
wir
werden verwirklichen
ihr
werdet verwirklichen
sie/Sie
werden verwirklichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verwirklicht haben
du
werdest verwirklicht haben
er/sie/es
werde verwirklicht haben
wir
werden verwirklicht haben
ihr
werdet verwirklicht haben
sie/Sie
werden verwirklicht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verwirklichte
du
verwirklichtest
er/sie/es
verwirklichte
wir
verwirklichten
ihr
verwirklichtet
sie/Sie
verwirklichten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verwirklicht
du
hättest verwirklicht
er/sie/es
hätte verwirklicht
wir
hätten verwirklicht
ihr
hättet verwirklicht
sie/Sie
hätten verwirklicht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verwirklichen
du
würdest verwirklichen
er/sie/es
würde verwirklichen
wir
würden verwirklichen
ihr
würdet verwirklichen
sie/Sie
würden verwirklichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verwirklicht haben
du
würdest verwirklicht haben
er/sie/es
würde verwirklicht haben
wir
würden verwirklicht haben
ihr
würdet verwirklicht haben
sie/Sie
würden verwirklicht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verwirklichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
