Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
treibe voran
du
treibest voran
er/sie/es
treibe voran
wir
treiben voran
ihr
treibet voran
sie/Sie
treiben voran
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorangetrieben
du
habest vorangetrieben
er/sie/es
habe vorangetrieben
wir
haben vorangetrieben
ihr
habet vorangetrieben
sie/Sie
haben vorangetrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorantreiben
du
werdest vorantreiben
er/sie/es
werde vorantreiben
wir
werden vorantreiben
ihr
werdet vorantreiben
sie/Sie
werden vorantreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorangetrieben haben
du
werdest vorangetrieben haben
er/sie/es
werde vorangetrieben haben
wir
werden vorangetrieben haben
ihr
werdet vorangetrieben haben
sie/Sie
werden vorangetrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
triebe voran
du
triebest voran
er/sie/es
triebe voran
wir
trieben voran
ihr
triebet voran
sie/Sie
trieben voran
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorangetrieben
du
hättest vorangetrieben
er/sie/es
hätte vorangetrieben
wir
hätten vorangetrieben
ihr
hättet vorangetrieben
sie/Sie
hätten vorangetrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorantreiben
du
würdest vorantreiben
er/sie/es
würde vorantreiben
wir
würden vorantreiben
ihr
würdet vorantreiben
sie/Sie
würden vorantreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorangetrieben haben
du
würdest vorangetrieben haben
er/sie/es
würde vorangetrieben haben
wir
würden vorangetrieben haben
ihr
würdet vorangetrieben haben
sie/Sie
würden vorangetrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorantreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
