Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme vor
du
nehmest vor
er/sie/es
nehme vor
wir
nehmen vor
ihr
nehmet vor
sie/Sie
nehmen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgenommen
du
habest vorgenommen
er/sie/es
habe vorgenommen
wir
haben vorgenommen
ihr
habet vorgenommen
sie/Sie
haben vorgenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vornehmen
du
werdest vornehmen
er/sie/es
werde vornehmen
wir
werden vornehmen
ihr
werdet vornehmen
sie/Sie
werden vornehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgenommen haben
du
werdest vorgenommen haben
er/sie/es
werde vorgenommen haben
wir
werden vorgenommen haben
ihr
werdet vorgenommen haben
sie/Sie
werden vorgenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme vor
du
nähmest vor; nähmst vor
er/sie/es
nähme vor
wir
nähmen vor
ihr
nähmet vor; nähmt vor
sie/Sie
nähmen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgenommen
du
hättest vorgenommen
er/sie/es
hätte vorgenommen
wir
hätten vorgenommen
ihr
hättet vorgenommen
sie/Sie
hätten vorgenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vornehmen
du
würdest vornehmen
er/sie/es
würde vornehmen
wir
würden vornehmen
ihr
würdet vornehmen
sie/Sie
würden vornehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgenommen haben
du
würdest vorgenommen haben
er/sie/es
würde vorgenommen haben
wir
würden vorgenommen haben
ihr
würdet vorgenommen haben
sie/Sie
würden vorgenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vornehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
