Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weise vor
du
weisest vor
er/sie/es
weise vor
wir
weisen vor
ihr
weiset vor
sie/Sie
weisen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgewiesen
du
habest vorgewiesen
er/sie/es
habe vorgewiesen
wir
haben vorgewiesen
ihr
habet vorgewiesen
sie/Sie
haben vorgewiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorweisen
du
werdest vorweisen
er/sie/es
werde vorweisen
wir
werden vorweisen
ihr
werdet vorweisen
sie/Sie
werden vorweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgewiesen haben
du
werdest vorgewiesen haben
er/sie/es
werde vorgewiesen haben
wir
werden vorgewiesen haben
ihr
werdet vorgewiesen haben
sie/Sie
werden vorgewiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wiese vor
du
wiesest vor
er/sie/es
wiese vor
wir
wiesen vor
ihr
wieset vor
sie/Sie
wiesen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgewiesen
du
hättest vorgewiesen
er/sie/es
hätte vorgewiesen
wir
hätten vorgewiesen
ihr
hättet vorgewiesen
sie/Sie
hätten vorgewiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorweisen
du
würdest vorweisen
er/sie/es
würde vorweisen
wir
würden vorweisen
ihr
würdet vorweisen
sie/Sie
würden vorweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgewiesen haben
du
würdest vorgewiesen haben
er/sie/es
würde vorgewiesen haben
wir
würden vorgewiesen haben
ihr
würdet vorgewiesen haben
sie/Sie
würden vorgewiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
