Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
warte
du
wartest
er/sie/es
warte
wir
warten
ihr
wartet
sie/Sie
warten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewartet
du
habest gewartet
er/sie/es
habe gewartet
wir
haben gewartet
ihr
habet gewartet
sie/Sie
haben gewartet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde warten
du
werdest warten
er/sie/es
werde warten
wir
werden warten
ihr
werdet warten
sie/Sie
werden warten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewartet haben
du
werdest gewartet haben
er/sie/es
werde gewartet haben
wir
werden gewartet haben
ihr
werdet gewartet haben
sie/Sie
werden gewartet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wartete
du
wartetest
er/sie/es
wartete
wir
warteten
ihr
wartetet
sie/Sie
warteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewartet
du
hättest gewartet
er/sie/es
hätte gewartet
wir
hätten gewartet
ihr
hättet gewartet
sie/Sie
hätten gewartet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde warten
du
würdest warten
er/sie/es
würde warten
wir
würden warten
ihr
würdet warten
sie/Sie
würden warten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewartet haben
du
würdest gewartet haben
er/sie/es
würde gewartet haben
wir
würden gewartet haben
ihr
würdet gewartet haben
sie/Sie
würden gewartet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [warten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
