Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wechsle; wechsele
du
wechselst
er/sie/es
wechsle; wechsele
wir
wechseln
ihr
wechselt
sie/Sie
wechseln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewechselt
du
habest gewechselt
er/sie/es
habe gewechselt
wir
haben gewechselt
ihr
habet gewechselt
sie/Sie
haben gewechselt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wechseln
du
werdest wechseln
er/sie/es
werde wechseln
wir
werden wechseln
ihr
werdet wechseln
sie/Sie
werden wechseln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewechselt haben
du
werdest gewechselt haben
er/sie/es
werde gewechselt haben
wir
werden gewechselt haben
ihr
werdet gewechselt haben
sie/Sie
werden gewechselt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wechselte
du
wechseltest
er/sie/es
wechselte
wir
wechselten
ihr
wechseltet
sie/Sie
wechselten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewechselt
du
hättest gewechselt
er/sie/es
hätte gewechselt
wir
hätten gewechselt
ihr
hättet gewechselt
sie/Sie
hätten gewechselt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wechseln
du
würdest wechseln
er/sie/es
würde wechseln
wir
würden wechseln
ihr
würdet wechseln
sie/Sie
würden wechseln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewechselt haben
du
würdest gewechselt haben
er/sie/es
würde gewechselt haben
wir
würden gewechselt haben
ihr
würdet gewechselt haben
sie/Sie
würden gewechselt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wechseln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
