Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
laufe weg
du
laufest weg
er/sie/es
laufe weg
wir
laufen weg
ihr
laufet weg
sie/Sie
laufen weg
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei weggelaufen
du
seiest weggelaufen; seist weggelaufen
er/sie/es
sei weggelaufen
wir
seien weggelaufen
ihr
seiet weggelaufen
sie/Sie
seien weggelaufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde weglaufen
du
werdest weglaufen
er/sie/es
werde weglaufen
wir
werden weglaufen
ihr
werdet weglaufen
sie/Sie
werden weglaufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde weggelaufen sein
du
werdest weggelaufen sein
er/sie/es
werde weggelaufen sein
wir
werden weggelaufen sein
ihr
werdet weggelaufen sein
sie/Sie
werden weggelaufen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
liefe weg
du
liefest weg
er/sie/es
liefe weg
wir
liefen weg
ihr
liefet weg
sie/Sie
liefen weg
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre weggelaufen
du
wärest weggelaufen
er/sie/es
wäre weggelaufen
wir
wären weggelaufen
ihr
wäret weggelaufen
sie/Sie
wären weggelaufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde weglaufen
du
würdest weglaufen
er/sie/es
würde weglaufen
wir
würden weglaufen
ihr
würdet weglaufen
sie/Sie
würden weglaufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde weggelaufen sein
du
würdest weggelaufen sein
er/sie/es
würde weggelaufen sein
wir
würden weggelaufen sein
ihr
würdet weggelaufen sein
sie/Sie
würden weggelaufen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [weglaufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
