Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe weiter
du
gebest weiter
er/sie/es
gebe weiter
wir
geben weiter
ihr
gebet weiter
sie/Sie
geben weiter
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe weitergeben
du
habest weitergeben
er/sie/es
habe weitergeben
wir
haben weitergeben
ihr
habet weitergeben
sie/Sie
haben weitergeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde weitergeben
du
werdest weitergeben
er/sie/es
werde weitergeben
wir
werden weitergeben
ihr
werdet weitergeben
sie/Sie
werden weitergeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde weitergeben haben
du
werdest weitergeben haben
er/sie/es
werde weitergeben haben
wir
werden weitergeben haben
ihr
werdet weitergeben haben
sie/Sie
werden weitergeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe weiter
du
gäbest weiter; gäbst weiter
er/sie/es
gäbe weiter
wir
gäben weiter
ihr
gäbet weiter; gäbt weiter
sie/Sie
gäben weiter
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte weitergeben
du
hättest weitergeben
er/sie/es
hätte weitergeben
wir
hätten weitergeben
ihr
hättet weitergeben
sie/Sie
hätten weitergeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde weitergeben
du
würdest weitergeben
er/sie/es
würde weitergeben
wir
würden weitergeben
ihr
würdet weitergeben
sie/Sie
würden weitergeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde weitergeben haben
du
würdest weitergeben haben
er/sie/es
würde weitergeben haben
wir
würden weitergeben haben
ihr
würdet weitergeben haben
sie/Sie
würden weitergeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [weitergeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
