Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wickle; wickele
du
wickelst
er/sie/es
wickle; wickele
wir
wickeln
ihr
wickelt
sie/Sie
wickeln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewickelt
du
habest gewickelt
er/sie/es
habe gewickelt
wir
haben gewickelt
ihr
habet gewickelt
sie/Sie
haben gewickelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wickeln
du
werdest wickeln
er/sie/es
werde wickeln
wir
werden wickeln
ihr
werdet wickeln
sie/Sie
werden wickeln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewickelt haben
du
werdest gewickelt haben
er/sie/es
werde gewickelt haben
wir
werden gewickelt haben
ihr
werdet gewickelt haben
sie/Sie
werden gewickelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wickelte
du
wickeltest
er/sie/es
wickelte
wir
wickelten
ihr
wickeltet
sie/Sie
wickelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewickelt
du
hättest gewickelt
er/sie/es
hätte gewickelt
wir
hätten gewickelt
ihr
hättet gewickelt
sie/Sie
hätten gewickelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wickeln
du
würdest wickeln
er/sie/es
würde wickeln
wir
würden wickeln
ihr
würdet wickeln
sie/Sie
würden wickeln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewickelt haben
du
würdest gewickelt haben
er/sie/es
würde gewickelt haben
wir
würden gewickelt haben
ihr
würdet gewickelt haben
sie/Sie
würden gewickelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wickeln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
