Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sehe wieder
du
sehest wieder
er/sie/es
sehe wieder
wir
sehen wieder
ihr
sehet wieder
sie/Sie
sehen wieder
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe wiedergesehen
du
habest wiedergesehen
er/sie/es
habe wiedergesehen
wir
haben wiedergesehen
ihr
habet wiedergesehen
sie/Sie
haben wiedergesehen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wiedersehen
du
werdest wiedersehen
er/sie/es
werde wiedersehen
wir
werden wiedersehen
ihr
werdet wiedersehen
sie/Sie
werden wiedersehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wiedergesehen haben
du
werdest wiedergesehen haben
er/sie/es
werde wiedergesehen haben
wir
werden wiedergesehen haben
ihr
werdet wiedergesehen haben
sie/Sie
werden wiedergesehen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sähe wieder
du
sähest wieder
er/sie/es
sähe wieder
wir
sähen wieder
ihr
sähet wieder
sie/Sie
sähen wieder
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte wiedergesehen
du
hättest wiedergesehen
er/sie/es
hätte wiedergesehen
wir
hätten wiedergesehen
ihr
hättet wiedergesehen
sie/Sie
hätten wiedergesehen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wiedersehen
du
würdest wiedersehen
er/sie/es
würde wiedersehen
wir
würden wiedersehen
ihr
würdet wiedersehen
sie/Sie
würden wiedersehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wiedergesehen haben
du
würdest wiedergesehen haben
er/sie/es
würde wiedergesehen haben
wir
würden wiedergesehen haben
ihr
würdet wiedergesehen haben
sie/Sie
würden wiedergesehen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wiedersehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
