Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wünsche
du
wünschest
er/sie/es
wünsche
wir
wünschen
ihr
wünschet
sie/Sie
wünschen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewünscht
du
habest gewünscht
er/sie/es
habe gewünscht
wir
haben gewünscht
ihr
habet gewünscht
sie/Sie
haben gewünscht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wünschen
du
werdest wünschen
er/sie/es
werde wünschen
wir
werden wünschen
ihr
werdet wünschen
sie/Sie
werden wünschen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewünscht haben
du
werdest gewünscht haben
er/sie/es
werde gewünscht haben
wir
werden gewünscht haben
ihr
werdet gewünscht haben
sie/Sie
werden gewünscht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wünschte
du
wünschtest
er/sie/es
wünschte
wir
wünschten
ihr
wünschtet
sie/Sie
wünschten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewünscht
du
hättest gewünscht
er/sie/es
hätte gewünscht
wir
hätten gewünscht
ihr
hättet gewünscht
sie/Sie
hätten gewünscht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wünschen
du
würdest wünschen
er/sie/es
würde wünschen
wir
würden wünschen
ihr
würdet wünschen
sie/Sie
würden wünschen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewünscht haben
du
würdest gewünscht haben
er/sie/es
würde gewünscht haben
wir
würden gewünscht haben
ihr
würdet gewünscht haben
sie/Sie
würden gewünscht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wünschen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
